“Slovami sa nedá vyjadriť aký som vám vďačný za to, že na mňa myslíte a modlíte sa za mňa v tomto čase. Čo znamená pre mňa vaše povzbudenie sa ani nedá vyjadriť slovami. Mať priateľov ako ste vy mi pomáha zosilnieť každý deň – myslím to vážne. Viem, že to potrvá nejakú dobu, kým sa z toho úplne dostanem, ale nech sa deje čokoľvek, budem ďalej robiť to, čo som robil vždy. Už som tu príliš dlho na to, aby som s tým prestal. Ale to určite všetci viete.”

Obdržali sme mnoho telefonátov a emailov, v ktorých ste sa pýtali ako sa má pastor Bill Wilson. Je zjavné, že niektorí ste počuli len čiastočnú pravdu alebo sa k vám dostali len úlomky informácii. Tak sme si povedali, že je dôležité, aby sme vás oboznámili o tom, čo sa vlastne bratovi Wilsonovi stalo. Preto použijeme kópiu policajnej správy, aby ste mali presné informácie.

V stredu, dňa 5.marca 2003, približne o 21:30 hod., Bill Wilson, pastor “Metro Ministries” v New Yorku bol prepadnutý a postrelený počas lúpežného prepadnutia. Nehoda sa stala na nábreží rieky “East River”, na rohu “Kent” ulice v Brooklyne, meste New York. Táto oblasť nie je pre Billa neznáma. Počas posledných pár rokov sa tu Bill spriatelil s mnohými bezdomovcami, ktorý žijú v tejto časti mesta. V ten večer bol Bill navštíviť týchto svojich priateľov, pozrieť sa na nich ako sa majú a popritom si Bill fotil panorámu večerného Brooklynu pre zborový spravodajský časopis “The Metro Report”. Keď prechádzal prázdnym a opusteným parkoviskom smerom na západ, medzi ulicou “Kent” a ulicou “East River”, Bill si zrazu uvedomil, že dvaja muži sa k nemu približujú odzadu. Bez varovania sa jeden z mužov na neho vrhol odzadu a začal Billa škrtiť. Druhý muž si pýtal Billovu peňaženku. Keďže Bill vedel, že svoju peňaženku spolu s mobilným telefónom nechal v zborovom aute, ktoré zaparkoval na ulici “Kent”, rýchlo im povedal, že nemá pri sebe peniaze. Kým ho jeden muž ďalej škrtil odzadu, druhý muž mu rýchlo prezrel všetky vrecká. Keď nič nenašiel, zobral Billovi fotoaparát a hodinky. Keď už Bill pomaly strácal vedomie zo škrtenia, uvedomil si, že toto nie je len jedno z tých prepadnutí, ktoré zažil v minulosti. Potom začul muža vpredu povedať: “Proste ho zabi! Zabi ho!”. Potom cítil ako mu niečo natlačili do úst. O chvíľu Bill začul zvuk spúšte na pištoli, ale nič sa nestalo, pištoľ nevystrelila. Vtedy si uvedomil, že má pištoľ natlačenú v ústach.

“Vtedy som už vedel, že sa nehrajú a že sa ma nesnažili nastrašiť. Bolo mi jasné, že nemám čo stratiť, pretože by ma tak či tak zabili. Tak som sa začal metať a práve keď stlačil spúšť druhýkrát zvrtol som hlavu smerom doľava. Tento krát pištoľ vystrelila a výstrel ma zasiahol do ľavého líca. Mal som pocit, že mi vybuchla celá hlava a pomyslel som si: “Prišiel koniec.” Náboj vyletel spodnou časťou ľavého líca, ľavá sánka bola škrabnutá. V líci zostala obrovská diera. “Okamžite som padol na zem, bol som na chvíľku taký ohromený. Keď som sa pozrel hore videl som ich ako utekajú cez parkovisko Zrejme si mysleli, že čoskoro dokonám. Rýchlo som strácal veľa krvi, vedel som, že sa musím odtiaľ čím skôr dostať a nájsť nejakú pomoc. Držal som si líce, rýchlo som našiel svoje auto a hneď som naštartoval, aby som sa odviezol do nemocnice.”

Bill sa výborne v tejto situácii zorientoval, hneď zo svojho mobilného telefónu zavolal pohotovosť – 911. O pár minút nato dorazil do “Woodhull” nemocnice. Lekár a zdravotný personál už na neho čakali. “Vystúpil som z auta stále si držiac ľavé líce, z ktorého mi v pravidelnom tempe vystekovala krv. Prešiel som cez vchodové dvere nemocnice a vtedy som začal cítiť slabosť v nohách.” Od streľby po otvorenie dverí na nemocnici prešlo približne 20 minút. Okamžite ho zobrali do operačnej sály, kde mu zastavili krvácanie, urobili plastické úpravy a zašili ranu. Bill ešte po ceste stihol zavolať zo svojho mobilného telefónu niekoľkým zamestnancom Metro Ministries. V krátkom čase títo oboznámili stovky ostatných členov zboru, ktorí sa hneď začali modliť.

“Viete, my všetci zažijeme kľúčové momenty vo svojich životoch . Ja som ich už mal niekoľko: keď ma moja mama nechala na rohu ulice, keď som bol maličký; alebo keď som bol zasiahnutý tehlou pred pár rokmi tu v New Yorku; alebo keď som navštívil Brooklyn a videl som na vlastné oči ako život v centre mesta úplne ubíja a zabíja deti, ktoré tam žijú – zabíja ich to napríklad aj tak, ako som to ja zažil teraz na vlastnej koži. Tieto kľúčové momenty ťa buď zbudujú alebo ťa zničia. Toto je len jeden z kľúčových momentov pre mňa. A tak ako všetci, mám možnosť si zvoliť, či ma to zabije alebo ma to posilní. Ale presne ako Pavol v 14. kapitole knihy Skutkov “ ... a kameňujúc Pavla, vyvliekli ho z mesta, lebo si mysleli, že umrel.” A to bola veľká chyba. Lebo ďalej je napísané, že pred očami svojich priateľ opäť vstal. Takže namiesto znechutenia učeníkov, prinieslo to veľké povzbudenie, motivovalo ich to k tomu, aby videli viac prejavenú moc Božiu a ochranu ruky Božej. Preto táto streľba na moju osobu a zanechanie ma na umretie ma iba posilní. To je voľba, ktorú robím. A rozhodol som sa pre túto voľbu, lebo nechcem, aby tie deti, deti, ktorým slúžime, deti na ulici, nechcem, aby vyrástli v takých ľudí ako sú tí, ktorí na mňa strieľali. Aj tie deti majú na výber. Teraz som najsilnejší, najpevnejší ako som kedy bol, lebo mám silnejšiu vieru. Hovorím o viere v Krista, ktorá bola aj touto udalosťou skúšaná. Mladá generácia si môže vybrať, či bude po večeroch okrádať ľudí a strieľať po nich alebo si môžu vybrať Ježiša Krista. Môžu si vyvoliť život nad smrťou. Po zbytok svojho života – tak dlho ako mi Boh dá – budem im prinášať túto možnosť voľby. Viem, že to nebola náhoda, že prvýkrát tá pištoľ nevystrelila. Je to zázrak. Všetci to vieme. Ja to viem tiež. Keby tomu tak nebolo, bol by som mŕtvy s vystreleným mozgom. Ja som však dostal druhú šancu ísť ďalej. Áno, mám dieru po guľke na svojej tvári. Ale nie to je dôležité, čo sa ti stane, dôležité je to, čo sa odohrá v tvojom vnútri. Vo mne sa udialo niečo veľmi mocné. Moja viera bola opäť preskúšaná. Ale nebudem teraz len tak sedieť so založenými rukami a pýtať sa: “Prečo ja, Pane?” Lebo viem, že keby naša viera nikdy neprešla skúškou, nebola by skutočná. Skutočná viera je zjavná len v procese skúšky. Ako inak by sa tvoj život mohol stať živým svedectvom, iba ak nie v skúške? Ja nedovolím samému sebe, aby som zlyhal v tejto skúške. Ak by som ja zlyhal, príliš veľa ľudí by som stiahol so sebou. Niekoľkí ľudia sa ma spýtali: “Čo teraz?” Tak ako som to už robil posledných 35 rokov, aj túto nedeľu sadnem do školského autobusu, ktorým vyzdvihnem deti a priveziem ich do zboru. Viem, že Boh ešte nie je hotový s Billom Wilsonom. Je jasné, že má pre mňa ešte prácu. A práve teraz viac ako kedykoľvek predtým som nadšený a pripravený zistiť čo je ešte predo mnou.”